Mnohým ľuďom to určite príde ako malichernosť, no práve maličkosti sú chýbajúce puzzle, ktoré robia náš život takým, aký je.
Chladné, upršané počasie, ktoré pomaly ani dáždnik nezvláda, je od septembra chlebom našim každodenným. Kto si nekúpi dobrú bundu alebo sa dostatočne rýchlo nevie schovávať, zmokne.
Nezodpovedanou otázkou mi však už nejaký ten piatok zostáva, prečo musia moknúť ľudia, ktorí stoja na konečnej zastávke, keď majú pred sebou zaparkovaný autobus.
Má vo zvyku zostať naštartovaný a milý pán vodič si v suchu sedká na mieste a číta noviny.
V kritických prípadoch fajčí cigaretku, veď snáď nepôjde von do toho psieho počasia.
Poznáte naše MHD-čky. Prídete skoro, stojíte tri dni, prídete na čas a po autobuse zostanú len vyjazdené koľaje.
A tak babky, dedkovia, študenti či ostatní dospelí ľudia vystávajú pred autobusom zmáčaný silným lejakom, nejakými krúpkami, snehom či prudkým severným vetrom.
Ten je božský hlavne v zimných mesiacoch.
A pán autobusár sa na nás škerí z druhej strany dverí.
Beloved Veolia...oh no, Arriva...why the fuck...why?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára