V tieni mafie

Kde bolo tam bolo, bola Sima, v práci a škole sa nudila, tak furt čítala.

Tak som si povedala, že vás obohatím o knižný titulok, ktorý stojí za pozornosť a prebdené noci.

Príbeh o spletitých životných cestách troch ľudí, ktorí pri sebe vyrastali. Doslova v tieni mafie, ktorá siaha až do najvyšších kruhov a dopadá na ich životy. Opisuje kruté a krvavé praktiky výpalníctva, pornografie, obchodu s bielym mäsom a korupcie.

Postupne odhaľuje mechanizmus fungovania celej spoločnosti i mafiánskej rodiny.  

No je to aj kniha o krehkosti osobnosti, presvedčenia, odhodlania, výchovy a tenkej hranici medzi rozlišovaním dobra a zla. Lebo ani dobro, ani zlo neexistuje...

Non omnia possumus omnes – Nie všetci môžeme všetko

Jeden z mnoha latinských výrokov, ktoré bol Michal prinútený naučiť sa na škole naspamäť. Ako primátor mohol všetko. Niektorí však prekročili hranicu. Nie všetci mohli. On neodpúšťa. Robí to pre ľudí. Pre lepší život v Ružomberku... pre lepší svet.

Kniha je veľmi prepracovaná a plná prekvapivých momentov. Dokonca aj po jej dočítaní budete ešte chvíľu pozerať na stenu s otvorenými ústami a zatajeným dychom. Majstrovské dielo slovenského autora Jozefa Kariku.

Naše MHD milované

Musím sa vám zdôveriť so zdanlivo nevyriešiteľným problémom v Nitre.
Mnohým ľuďom to určite príde ako malichernosť, no práve maličkosti sú chýbajúce puzzle, ktoré robia náš život takým, aký je.
Chladné, upršané počasie, ktoré pomaly ani dáždnik nezvláda, je od septembra chlebom našim každodenným. Kto si nekúpi dobrú bundu alebo sa dostatočne rýchlo nevie schovávať, zmokne.

Nezodpovedanou otázkou mi však už nejaký ten piatok zostáva, prečo musia moknúť ľudia, ktorí stoja na konečnej zastávke, keď majú pred sebou zaparkovaný autobus.
Má vo zvyku zostať naštartovaný a milý pán vodič si v suchu sedká na mieste a číta noviny.
V kritických prípadoch fajčí cigaretku, veď snáď nepôjde von do toho psieho počasia.
Poznáte naše MHD-čky. Prídete skoro, stojíte tri dni, prídete na čas a po autobuse zostanú len vyjazdené koľaje.
A tak babky, dedkovia, študenti či ostatní dospelí ľudia vystávajú pred autobusom zmáčaný silným lejakom, nejakými krúpkami, snehom či prudkým severným vetrom.
Ten je božský hlavne v zimných mesiacoch.
A pán autobusár sa na nás škerí z druhej strany dverí.

Beloved Veolia...oh no, Arriva...why the fuck...why?

UGO

Idem si cez hypermarket a rozmýšlam nad zdravšími spôsobmi stravovania, keď na mňa v regali pri jogurtoch zasvieti UGO.

Moderna fľaška s vtipným nápisom prelomila lady a oslovila moju sentimentálnu stránku.

Veď kto by odolal pomaranču, ktorý hory prenáša či repke, ktorá si hľadá jablko?

100% šťava bez pridania konzervantov, farbív, koncentrátov, vody alebo cukru. 

Jeden by povedal, veď je to džús ne?

No ne.
Pochopíte až keď pootočíte jemne pukajúce viečko a napijete sa lahodnej šťavy.

Ako z odšťavovača! A nemyslím tým reklamy typu – 3000 pomarančov v jednom litri džúsu lebo toľko sa tam faaakt mestí!
Ja som zvolila kombináciu 2 jablka a 2 mrkvy.
Určite to nemá také výživové doplnky ako čerstvé ovocie alebo zelenia, nebudeme si klamať. Ale rozhodne k tomu má veľmi blízko.

Aj keď to nie je novinka na trhu, pre mňa to novinka bola.

A tiež aj zmena k lepšiemu, oddnes žiaden krabičkový džúsik... radšej tri dni na sucho a jedno Ugo! :D

Neodolateľný rozvrh UKF

Poznáte ten povznášajúci pocit na vysokej, keď si plne uvedomujete, že nemusíte chodiť do školy ako otrok 5 dní v týždni?
Ten skvelý pocit, keď si stíhate zarábať na živobitie a nie ste závislí od rodičov?
Na mojej škole sa však rozhodli, že voľný čas pre vysokoškoláka nie je dôležitý.
Týmto príspevkom chcem vyjadriť nevýslovnú vďaku UKF-ke za najsamkrajší rozvrh, o akom sa mi ani v snoch o lietajúcich korytnačkách nesnívalo.
Každý deň škola s vyšpičkovane rozhodenými hodinami, ktoré spríjemnia celý deň.
Tento balíček obsahuje nervydrásajúci bonus maximálneho počtu absencií (dve).
Ako veľkú výhodu považujem aj výskyt nadmieru užitočných predmetov pre prežitie každého budúceho žurnalistu.
Denný režim nastavený od ranných hodín strávených v laviciach, cez celodenné lákavé leňošenie zakončené prednáškami v poobedných až neskorších hodinách.
Nejeden zamestnávateľ počujúci o stave vášho voľného času pokrývajúceho trojhodinové obedné prestávky od radosti zahodí za seba všetky životopisy a prijme vás.
Brigáda čavi, od septembra úsporný režim...

Všetko zlé je na niečo dobré

Vraj teda...

Lebo brúsením nervov sa stávate odolnejším voči ostatným negatívnym javom prostredia. 

Takže tak dako by to malo fungovať aj s minulovíkendovým výletom do Nemecka v zostave ja a moji dvaja rodičia.

Prvé poučenie z cesty – vždy keď niekam cestujete, vytlačte si mapu. GPS síce vie čo robí, ale keď vy neviete čo s GPS robíte, môže vás to krásne potočiť o 2 hodiny viac obklukou okolo diaľníc cez lesy a polia, v naivnej predstave, že ide o najkratšiu a najrýchlejšiu cestu.

Druhé poučenie – nikdy bez notebooku na viac ako 1.dňový výlet s rodičmi. Vy ste to možno vedeli už skôr, teraz to konečne viem aj ja. Kecať s 70-ročným barmanom, ktorý ledva láme základy angličtiny môže mať v sebe istú dávku dobrodružstva, no generačná piepasť nepustí.

Tretie poučenie – pozor na zdanlivo teplo pôsobiacich cudzincov. Môžete skončiť nemilo adresovaný nevhodnými narážkami, vysoké riziko straty vzduchu v pľúcach od šoku z prekvapenia.

Bývali sme v malom mestečku obklopenom hradbami. Vekový rozdiel obyvateľov a turistov sa pohyboval v rozmedzí 60 až 100 rokov. 

Staršie už boli len hradby, tak aspoň tie som sa podujala preskúmať.

Aby som však stále len nenadávala, treba povedať, že tamojšia kuchyňa i napriek na slovenské pomery vysokej cene, stojí skutočne za to.

Mäsožravci sveta, Bavorsko treba rozhodne zaznačiť do diára!

tak prečo vlastne...

Tento blog som sa rozhodla založiť na počesť skončenia skúškového.
Skúškové... čas pozerania seriálov a filmov, ktoré ste chceli vidieť už dávno.
Čas, keď sú vašimi najlepšími kamarátmi chladnička a mikrovlnka, kedy je najfrekventovanejším športom pitie kávy a hymnou zúrivé škrtanie zvýrazňovača po poznámkach.
A ako inak, založiť si ďalší blog ma napadlo pri učení dejín, niekde medzi novinami Le Petit Journal a The Pall Mall Gazette.
A prečo vlastne Destroyed diary?
Od mala som si písala denník. A nie jeden. Občas som zmenila jeho podobu.
Zošit, papier, zakladač alebo diár.
Takmer každý má ten svoj niekde v zaprášených častiach šuplíka pod posteľou.
Môj skončil v práčke.
Aj s pár fotkami, obrázkami z časopisov a jednoduchých opisov sveta 10-ročného dievčaťa.
Prekvapujúco prežil, aj keď nie v tak 100% stave, v akom bol predtým.
Bolo to už dávno, no nikdy nie je neskoro pokračovať v tom čo ste raz začali.
Pretože čokoľvek v živote spravíte, raz sa vám vráti.